4

4 comments

2/2

"Viac amerických ponoriek a vojenských lodí pri ruských brehoch V kapitole o námornej oblasti už asi nebude prekvapením, keď sa tam navrhuje, aby sa zvýšila prítomnosť amerického loďstva a ponoriek pri ruských brehoch. Všade. Aj v Arktíde. To je prvé opatrenie.

Druhým je zvýšenie investícií do vývoja nových zbraní, tretím je zvýšenie počtu ponoriek SSBN, teda s balistickými jadrovými raketami, ktoré predstavujú pre Rusko obzvlášť veľké nebezpečenstvo.

Štvrtým je zvýšenie prítomnosti v Čiernom mori, zvýšenie námorných cvičení NATO, najmä v spolupráci s Tureckom. Aby sa Rusi báli o Krym.

Všetko preto, aby sa Rusi viac báli a viac sa ekonomicky vyčerpávali obrannými protiopatreniami.

V Európe viac pozemného vojska USA a NATO Posledná šiesta oblasť sa týka pozemných opatrení. Prvé opatrenie navrhuje zvýšiť počty pozemného vojska NATO v Európe. Sme v roku 2019. Tabuľka na strane 215 opisuje zmeny počtov aktívnych zložiek na európskom kontinente od pádu komunizmu do roku 2016.

Počet amerických vojakov sa znížil z 200-tisíc na 40-tisíc, počet vojakov európskych členov NATO sa znížil z cca jeden a pol milióna na cca 700-tisíc. Počet sovietskych/ruských vojakov sa znižoval z 1,6 milióna na niečo cez 200-tisíc. Znižoval sa za Gorbačova i Jeľcina, ale aj za Putina bol v roku 2016 nižší než v roku 2000, keď nastúpil k moci. Počty ruských vojakov klesali strmo zhruba do roku 1999. Vtedy došlo k prvému rozšíreniu NATO, potom mierne stúpli, stabilizovali sa a od roku 2011 opäť klesali. Nestúpali ani po udalostiach v roku 2014 (Majdan, anexia Krymu, vojna na Donbase).

Ďalším opatrením je zvýšenie rozsahu a počtov vojenských cvičení v Európe.

Nové sankcie a opatrenia boli pripravené ešte pred inváziou na Ukrajinu Pozrime sa na správu RAND Corporation očami z roku 2022, teda po invázii na Ukrajinu. Ak sledujeme vzťah Západu a Ruska viacero rokov, vidíme, že niektoré navrhované opatrenia vlastne už boli v behu a dokument iba navrhoval ich pokračovanie. Snaha dostať Ukrajinu a Gruzínsko bola známa už dávno, vyzbrojovanie Ukrajiny tiež, nechuť Ameriky voči Nord Stream 2 tiež. Aj plány Američanov budovať vojenskú základňu v ukrajinskom prístave Očakov v blízkosti Krymu siahajú pred rok 2019.

Správa nám hovorí i to, že naša slovenská diskusia o amerických základniach na letiskách v Sliači a v Kuchyni je súčasťou globálnej americkej iniciatívy približovania amerických vzdušných síl k ruským hraniciam. Diskusia u nás prebehla už v roku 2018, keď Dankova SNS zmluvu s Amerikou zastavila. Hegerova vláda ju však začiatkom roka 2022 už presadila.

Iné opatrenia zase boli nové a videli sme ich realizáciu po roku 2019, prípadne od začiatku súčasnej krízy od decembra minulého roku, ale najmä po ruskej invázii na Ukrajinu. Vo svetle správy napríklad veľmi dobre rozumieme incidentu pri brehoch Krymu v roku 2021, keď ruská loď vystrelila varovné výstrely po približovaní sa britskej vojnovej lode.

Potom ide najmä o ekonomické sankcie a o súčasné úplné odrezávanie Európy od ruskej ropy a plynu. Platí to aj o rozmiestňovaní pozemných vojsk NATO v strednej a východnej Európe vrátane Slovenska. Aj na rozhodnutie z týchto dní zvýšiť Sily rýchlej reakcie NATO v Európe na 300-tisíc môžeme pozerať ako na dávno pripravované.

Tieto opatrenia by sa teda zrejme uskutočnili i bez ruskej invázie. Invázia však umožnila prijať ich rýchlejšie, vo väčšom rozsahu, bez inokedy potrebnej kampane.

Správa vysvetľuje i bleskovú rýchlosť prijatia opatrení po invázii. Ich koncepcia bola predsa už dávno pripravená.

Prečo správa vznikla? Báli sa Ruska? Nie! Správa RAND Corporation vznikla na zákazku amerických ozbrojených síl, čo je v správe uvedené. Teda americká armáda si objednala manuál, ako Rusku škodiť.

Musíme sa teda zaoberať otázkou, prečo táto správa o možnostiach neobmedzeného škodenia Rusku v roku 2019 vznikla.

Báli sa Američania Ruska? Báli sa autori správy Ruska? Keď čítame správu, poznáme odpoveď. Vôbec sa Ruska nebáli.

Ešte na začiatku správy, pred súborom opatrení, autori analyzujú stav Ruska, jeho vývoj od pádu komunizmu, najmä ruskú zahraničnú politiku. A ich videnie Ruska je diametrálne odlišné od obrazu, ktorý nám ponúkajú svetové a domáce liberálne médiá.

Nenájdeme tam obvyklé klišé o snahe Putina obnoviť Sovietsky zväz ani o nastupujúcom ruskom imperializme. Slovo „impérium“ sa v správe spomína len v tom zmysle, že Rusko žiadne impérium nemá.

Iba na jednom mieste textu je vágna zmienka, že Rusko môže byť hrozbou. Musíte tristostranový dokument čítať veľmi pozorne, aby ste si to všimli. Nijakým spôsobom sa nerozoberá, v akom zmysle je Rusko hrozbou.

Autori nijako nespomínajú, že by Rusko chcelo zaútočiť na USA alebo ktorýkoľvek štát NATO.

Do očí udrú konštatovania, že Rusko nie je superveľmocou, ako bol Sovietsky zväz, a má podstatne menšie ambície, ako mal Sovietsky zväz. Že Rusko sa nesnaží dosiahnuť paritu s USA vo všetkých oblastiach. Že Rusko „neohrozuje dominanciu USA na svetových oceánoch“.

Že Rusko nie je hlavným protivníkom USA. Tým je Čína, ktorá jediná má prostriedky, aby sa USA vyrovnala vo všetkom. Že Rusko neudržiava početnú pozemnú armádu, ktorou by mohla napadnúť západnú Európu. Že Rusko má na rozdiel od USA (a Sovietskeho zväzu) obmedzenú schopnosť vysielať vojsko do zahraničia.

Že ruský rozpočet na vojenské otázky je porovnateľný so Saudskou Arábiou, Indiou, Francúzskom a Veľkou Britániou.

Ako vidia Rusko po ideologickej stránke Ako sme videli, autori z RAND Corporation vidia veľké rozdiely medzi Sovietskym zväzom a Ruskom ohľadne ambícií a je im jasné, že tieto rozdiely sa odvíjajú od rozdielov ideologických. Zatiaľ čo „Sovietsky zväz sľuboval vybudovanie ideálnej spoločnosti a chcel rozšíriť komunizmus do všetkých kútov sveta“, ideológia dnešného Ruska je zmesou nacionalizmu 19. storočia a postmodernizmu 21. storočia. Rusko odmietlo štátny socializmus aj boľševickú ideológiu a „opustilo množstvo nechcených satelitných krajín“, čím sa myslia jednak neruské členské krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a krajiny Varšavskej zmluvy. Jeho ciele sú preto podľa autorov ľahšie dosiahnuteľné ako ciele utopického marxizmu leninizmu.

Ako vidia ruskú zahraničnú politiku Zaujímavo vyznieva hodnotenie ruskej zahraničnej politiky od pádu komunizmu. Rusko sa za prezidenta Jeľcina vraj snažilo o nejaký typ integrácie so Západom, pričom dúfalo možno aj v členstvo v NATO, až kým nepochopilo, že sa to nestane. V 90. rokoch Rusko úzko spolupracovalo s USA v oblasti odzbrojovania a nešírenia jadrových zbraní a materiálov.

O Putinovi píšu, že po prevzatí moci „sa snažil o konštruktívnejšiu spoluprácu s NATO“. Čítame: „Ruskí predstavitelia vyjadrovali nádej, že NATO sa vyvinie z vojenskej aliancie antagonistickej voči Rusku na politickú organizáciu, s ktorou by Moskva mohla spolupracovať. Kremeľ dúfal, že jeho pomoc v operácii NATO v Afganistane by povzbudila NATO, aby (priazeň) opätovalo a rešpektovalo ruské záujmy“.

Nuž, ako vieme, Rusi dúfali márne.

Samozrejme, autori spomínajú aj napätie medzi USA a Západom. V roku 1999 po bombardovaní Srbska. Po krátkej rusko-gruzínskej vojne v roku 2008. Po anexii Krymu a podpore rebelov na Donbase po roku 2014.

Hneď nám napadne, že veď Srbsko bolo historickým spojencom Ruska a konflikt s Gruzínskom a ruské akcie v roku 2014 boli reakciou Ruska na rozširovanie NATO, čo autori správy pokojne a jasne priznajú.

Čo vlastne hovoria o ruskej zahraničnej politike za ostatných 30 rokov? Že ak si odmyslíme problém s bombardovaním ruského spojenca a reakcie na rozširovanie NATO k ruským hraniciam, ktorého sa Rusko bálo, tak Rusi sa vlastne celý čas snažili o priateľskú politiku spolupráce. Áno, presne to zo správy plynie.

Kto sa vlastne bojí? Podľa správy Rusi Hovorili sme, že zo správy nevyplýva, že by sa Amerika mala báť ruského útoku. Naopak, správa tvrdí, že ten, kto sa bojí, sú Rusi. Venuje sa tomu podkapitola „Strach z priameho útoku na ruské teritórium“.

Čítame: „Zatiaľ čo mnohí Západniari považujú myšlienku priameho vojenského útoku na Rusko ako nedôveryhodnú vzhľadom na obrovský jadrový arzenál krajiny, vojenské obstarávanie Kremľa dokazuje, že jeho strach z útoku je reálny.“ Podľa autorov vývoj účinných protiraketových systémov ako S-400 svedčí o tom, že ruskí predstavitelia považujú raketový útok na teritórium Ruska za možný. Podkapitola sa končí konštatovaním, že „opatrenia správy sú schopné využiť tento strach a môžu podnietiť Rusko k ďalšiemu zbrojeniu a spôsobiť mu tak zbytočné výdavky“.

A o využití ruského strachu sa, samozrejme, nehovorí iba v tej podkapitole. Hovorí sa o tom opakovane, stále a stále, pri každom jednom navrhovanom protiruskom opatrení. Využiť strach, zvyšovať strach, donútiť k protiopatreniam, k ekonomickým stratám. Destabilizovať.

To bolo v roku 2019. Ako to povedal generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg štyri dni pred ruskou inváziou? „Ak chce mať Moskva na hraniciach menej NATO, bude ho mať viac.“ Chápete? Na žiadosť Ruska o zníženie napätia sa odpovedá jeho zvýšením.

Autori vedeli, že opatrenia sú eskalačné. A že protiopatrenia budú tiež Pozrime sa na morálny rozmer správy. Oceňujem, že autori sa pri počiatočnom vyhodnocovaní situácie vyhli ideologickému balastu, ktorým nás kŕmi hlavný mediálny prúd.

Zákazku vybavili na profesionálnej úrovni. Avšak obsah správy je morálne neprijateľný. Rovnako neprijateľné je aj jej objednanie zo strany americkej armády.

Nedá sa povedať, že všetky navrhované opatrenia proti Rusku sú nemorálne. Pokiaľ chce americká vláda upozorňovať na nedemokratický charakter ruského zriadenia, nemám nič proti tomu. Ale takmer všetky ostatné opatrenia sú kontroverzné, ba až amorálne.

A teraz čítajte pozorne. Autori vedeli, že opatrenia, ktoré navrhujú, sú eskalačné. V správe to uvádzajú. A rovnako píšu, že eskalačné môžu byť aj protiopatrenia, ktoré prijme ruská strana (strana xxii). Že teda budú eskalovať obe strany. Vieme, čo to znamená v obyčajnej slovenskej reči. Že tie opatrenia vedú k vojne.

A vedia to teda i objednávatelia správy.

Medzi nami, vie to každý, kto používa zdravý rozum.

Kalibrácia, zdá sa, nevyšla Autori vedeli o nebezpečenstve vojny a zrážky medzi protivníkmi vyzbrojenými jadrovými zbraňami. Preto v správe varujú: „Preto každé opatrenie musí byť dôkladne naplánované a starostlivo kalibrované.“

Vo východnej Európe však od februára 2022 prebieha krvavá vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá je proxy vojnou medzi Ruskom a USA. Zdá sa, že kalibrácia nevyšla.

Ako vyprovokovať vojnu Tri roky stará správa RAND Corporation teda obsahovala eskalačné opatrenia proti Rusku, po ktorých sa dali očakávať eskalačné protikroky. Opatrenia sa i uskutočňovali. Na označenie eskalačných opatrení, po ktorých očakávame kontra-eskaláciu, zrejme možno použiť prívlastok „provokatívny“.

Ak sled eskalačných opatrení a eskalačných kontra-opatrení vyústi do vojny, nemôžeme sa na nikoho hnevať, ak označí tú vojnu za vyprovokovanú.

To nijako ruskú inváziu neospravedlňuje. Rusko nebolo v akútnom nebezpečenstve, teda akýmkoľvek provokáciám mohlo a malo odolať. Tak ako sa v kalibrácii prepočítali v Amerike, tak sa v kalibrácii prepočítalo i Rusko, ktoré si predstavovalo iný priebeh vojny. Namiesto slávnostného pochodu na Kyjev zomierajú ruskí vojaci a ukrajinskí vojaci i civili.

Eskalácia nekončí, ako keby sa stratil rozum Tragika eskalácie nekončí. Jensom Stoltenbergom ohlásené zvýšenie počtu Síl rýchlej reakcie NATO v Európe je ďalším eskalačným krokom, po ktorom sa dala očakávať kontra-eskalácia. Aj prišla. Vzápätí šéf vesmírnej agentúry Roskosmos Rogozin hulvátsky zverejnil satelitné fotografie budovy, v ktorej sa bude konať samit NATO, a budovy riadiacich centier, ktoré podľa Rogozina podporujú ukrajinských nacionalistov.

Tu ako keby už nikto nemal zdravý rozum. Kam nás to dovedie, si dnes ešte nevieme predstaviť. Tak ako sme si nevedeli pred pol rokom predstaviť súčasnú vojnu na Ukrajine.

Smiech cez slzy RAND Corporation dnes, samozrejme, vie, ako strašne pôsobí jej správa vo svetle ukrajinskej vojny. Na svojej stránke sa sťažuje, že v týchto týždňoch ruské štátne médiá i jednotlivci, ktorí sympatizujú s Putinovým rozhodnutím o invázii na Ukrajinu, dezinterpretujú správu RAND Corporation. A odporúča nám, aby sme si prečítali správy RAND Corporation o ruskej propagande a tak podobne.

Tak predovšetkým, čerta starého dezinterpretujú. Len ju označujú za trpké vysvetlenie a ilustráciu toho, ako ku vojnovej katastrofe došlo. A okrem toho sa to netýka len tých, čo s inváziou na Ukrajinu sympatizujú. Týka sa to i tých, čo inváziu odsudzujú, ale pritom premýšľajú a vedia, ako k nej došlo. A sú rozhorčení cynizmom, ktorý vidia.

Kde je rozum? Kde je zodpovednosť?"